Tragický osud Ivana z Mrázika: Väzenie a smrť na psychiatrii

Tragický osud Ivana z Mrázika: Väzenie a smrť na psychiatrii

Kto by si ne­pamätal sa­moľúbeho Iva­nušku z kultovej rozprávky Mrázik, ktorému pre jeho pýchu narastie medvedia hlava? Žiaľ, život jeho predsta­viteľa, herca Eduarda Izotova (†66) taký rozprávkový nebol.  O tom, aké hrôzy ho postretli porozprávala po jeho smrti hercova exmanželka Inga Budkevičová. 

S Izotovom sa Inga zoznámila počas štúdia na vysokej škole v roku 1956 a o rok neskôr spo­lu začali chodiť. Inga čoskoro otehotnela, no keďže Eduard vedel, že jeho mama má o svo­jej neveste iné predstavy, zoso­bášili sa v tajnosti. Pre jeho matku to bol obrovský šok a vlastného syna zavrhla. Ne­obmäkčilo ju ani narodenie vnučky Veroniky. Našťastie, Eduardovi sa darilo aspoň v pracovnej oblasti. Bol vysoký, pekný a nádherne spieval, a tak sa mu úlohy len tak hrnuli. Ale pravú hviezdu z neho urobila až rozprávka Mrázik. V tom čase 28-ročný Eduard sa stal idolom sovietskych dievčat a žien, od ktorých mu chodili ti­síce listov. A jemu to stačilo. In­ga tvrdí, že Eduard bol lenivý a nevyužíval všetko, čo mu prí­roda nadelila. „Miloval filmo­vanie i účinkovanie v divadle, rád si zaspieval s priateľmi. Mal rád všetko, čo mohol dosiahnuť jednoducho a bez námahy. Ne­bol karierista, nehnal sa za ti­tulmi ani za peniazmi.“ To by jej až tak neprekážalo. Ich vzťah však stroskotal na niečom inom – na her­covej egocentrickej povahe. „Boli sme spolu 24 rokov, ale namiesto oslavy strie­bornej svadby sme sa rozi­šli,“ prezrádza Inga, ktorá je tiež herečkou.

 Manželstvo rozbila hercova sebeckosť

Inga Budkevic, Eduard Izotov a ich dcéra Veronika

 Inga Budkevič s Eduardom a dcérou Veronikou

„Raz som sa vracala lietadlom z Taškentu, ovešaná sieťkami, v ktorých som mala melóny. Za­volala som mu, či by ma nepri­šiel zobrať autom na letisko. Povedal mi: ‚Inga, auto je v garáži, zober si taxi.‘ Lenže taxík som nezohna­la, tak som sa napokon so slza­mi v očiach predrala do prepl­neného autobusu držiac sieťky s ťažkými melónmi nad hlavou. Eduard ma napokon prišiel vy­zdvihnúť na zastávku, ale už bolo neskoro. Určitá zášť me­dzi nami zostala. A takéto veci sa hromadili. Inokedy som sa zasa pustila do opráv v byte. Pokladala som dlaždice, lepila tapety a napokon zostala len taká drobnosť. Tak som ho po­prosila: ‚Natri ten podstavec, ja som už unavená.‘ A on mi odpo­vedal: ‚Inga, ty si taká šikovná, urobila si kus roboty. Tak to aj dokonči!’“ Práve to bolo dôvo­dom, prečo sa Inga Budkevič s Eduardom Izotovom po 24 ro­koch manželstva rozi­šla: „S jeho sebeckou povahou som sa nedokázala zmieriť.“

Režim urobil z hviezdy zločinca

Po rozpade manželstva začiatkom 80. rokov si obaja našli nových partnerov. Eduardovi padla do oka žena menom Irina. „Bola preňho ideálnou partner­kou. Milovala ho, starala sa oňho, počúvala ho,“ tvrdí Inga. Žiaľ, stala sa aj príčinou jeho tra­gického konca. „Irina s Edikom si kúpili pozemok a chceli si na ňom postaviť domček. Ale ne­mali peniaze. A tak sa Irina, kto­rá zdedila nejaké zlato a valuty – asi tisíc dolárov – rozhodla, že ich načierno vymenia za ruble.  No namiesto človeka, ktorý ich mal kúpiť, prišla milí­cia. V tom čase bolo takéto „vekslovanie“ trestné. Neskôr vyšlo najavo, že ich niekto udal.“ Izotova okamžite vzali do väzby. Hrozil mu prísny trest, a tak jeho priatelia najali najlepšieho právnika a známi umelci začali podpisovať petície za jeho oslobodenie. „Právnik nám však hneď povedal, že v oslobodenie dúfať nemáme.“ A na súde sa ukázalo, že nemô­žu počítať ani s uznaním petícií. „Povedali nám, že ich neprijmú, lebo podpisy nie sú úradne ove­rené. Eduard sedel na lavici ob­žalovaných v bielom svetri, ble­dý ako stena a z každej strany mal strážcu so zbraňou. Celý život sa snažil ísť s davom a do­držiavať zákony – a zrazu z ne­ho urobili zločinca,“ krúti hla­vou Inga.

Väzenie ho zlomilo 

Súd však napokon vzal do úvahy poľahčujúce okol­nosti a z hroziacich troch rokov mu znížil trest na šesť mesiacov. Ale zabavili mu auto aj celý majetok. Z obľúbeného herca sa stal vyvrheľ. A to ho zničilo. „Raz som ho bola vo väzení navštíviť. Bol bledý, apatický, jeho oči boli bez iskry. Chcela som ho potešiť, a tak som mu povedala,  že sa mu narodila vnučka a podávala som mu jej fo­tografiu. Dozorný orgán vykríkol: ‚Ruky hore!‘ A Eduard sa od strachu pri­krčil a okamžite vymrštil ru­ky. Väzenie ho úplne zlomilo. Hoci zomrel až o temer 20 ro­kov neskôr, začal umierať už tam.“ Z väzenia sa dostal v roku 1986, keď mal 50 rokov. No kým tam išiel ako silný muž, bez vrá­sok a šedín, vrátil sa ako zniče­ná troska. Hneď po prepustení ho odviezli domov a priniesli mu jeho obľúbené jedlo. Táto spomienka tiež vháňa Inge slzy do očí: „Ani sa nevyzliekol z bun­dy a začal jesť. Kŕmil sa ako pes, rovno z panvice. Snažili sme sa ho upokojiť, že mu bude zle, ale ne­vnímal. Hltal ako vlk.“

Na konci už nepoznal ani svoju dcéru

Krátko nato dostal prvú mŕtvicu a potom ďalšiu a ďalšiu. Dokopy ich prekonal šesť. Zvýšil sa mu tlak a ochrnula mu pravá ruka, zle artikuloval a násled­ne si zlomil nohu. Viac času ako doma trávil v nemocnici. „Ale je­ho nervy boli také otrasené, že sa doslova zbláznil. Explodoval ako pušný prach!“ Najskôr bol v psy­chiatrickej liečebni, neskôr ho pre­viezli ho do liečebne pre dlhodobo chorých. A tam strávil posledných 10 rokov života. „Strácal pamäť a nepoznával ani vlastnú dcéru. A potom mal svetlé chvíľky, keď sa s prekvapenými očami pýtal: ‚Kde to som? Prečo ležím medzi týmito bláznami? Chcem ísť do­mov!‘ Sľúbili sme mu, že ho čo­skoro odvezieme – musí byť tr­pezlivý. Lenže všetci sme vedeli, že to nebude možné. A on sa po­stupne prestával pýtať…“

inga budkevic s dcerou Veronikou, vnuckou Dinou a pravnuckou.

Inga s dcérou Veronikou, vnučkou Dinou a pravnučkou

Na sklonku života bol Eduard Izo­tov odkázaný na invalidný vozík a už nič nevnímal. „Keď v televízii vysielali Mrázika, celá liečebňa bo­la na nohách. Všetci, sestričky i pa­cienti, sa usmievali a chválili Edi­ka. Ale on už nevnímal. Len tam tak sedel a mysľou sa vznášal niekde inde.“ Eduard Izotov zo­mrel ako 66-ročný 8. marca 2003. „Pri pohrebe som sa pozrela do rakvy. Ležal tam úplne iný človek. Duša opustila Edika dávno pred jeho smrťou,“ prezrádza In­ga, ktorú teší to, že aspoň jeho umenie prežilo. Keď išla Eduardo­va vnučka Dina do prvej trie­dy, komisia ju požiadala, aby nie­čo zaspievala. Jej matke, Eduardovej dcére Veronike, zača­li z očí tiecť slzy, keď počula, že Di­na spustila pesničku Ivanušku z Mrázika: „Nič ma tu už nevábi, pôjdem skúsiť šíry svet. Každý ju­nák chce, aby iba preňho kvitol kvet.“

5/5 (2 Reviews)

Share this post

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.


Pripojte sa k zoznamu čakateľov Keď bude produkt na sklade, budeme Vás informovať. Prosím, zanechajte svoju platnú e-mailovú adresu.