Chlieb, víno a fazuľa: Tajomstvá Ježišovej poslednej večere odhalené

Počas poslednej večere Ježiša  Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, sa na stole určite objavil chlieb a víno. Čo ďalšie sa v ten významný večer ešte podávalo?

Bežný spôsob stravovania Ježiša Krista sa pokúsil zmapovať doktor Don Colbert vo svojej knihe Čo by jedol Ježiš. Štúdiom rôznych biblických spisov prišiel na to, že: „Ježiš Kristus bol vyznávačom stredomorského spôsobu stravovania, ktoré je dodnes považované za najzdravšie.“ V tých časoch sa ľudia často živili rybolovom, veď aj mnohí z Kristových učeníkov boli rybári. A tak je isté, že ryby boli na jedálnom lístku takmer denne. Zvyšok Ježišovej stravy tvorili chlieb, ktorý sa v tom čase vyrábal najmä z pšenice a jačmeňa, surová zelenina, strukoviny ako fazuľa či šošovica a ovocie, najmä hrozno, granátové jablká,  datle, figy, olivy a olej z nich. Z evanjelia podľa Lukáša vieme, že si dopriali aj sladké – v podobe medu. Mäso sa jedávalo iba príležitostne, a aj to najmä jahňacie či kozľacie. Hovädzie mäso sa pripravovlo iba pri zvláštnych príležitostiach, napríklad pri návrate márnotratného syna. Takže ani Ježiš ho určite nemal častejšie ako raz do mesiaca. A keďže väčšinu života vyznával židovskú vieru, bravčové mäso či morské plody boli preňho úplné tabu. Na pitie mával zvyčajne čistú vodu alebo víno a tieto dve tekutiny sa často zmiešavali.

Pravda sa líši od slávnych obrazov

Objavilo sa niečo z toho aj pri poslednom jedle, o ktoré Ježiš podelil so svojimi učeníkmi niekoľko hodín predtým, ako ho ukrižovali? Biblia síce obšírne rozoberá, čo sa počas tejto večere stalo, ale keďže odpoveď na otázku – čo presne Ježiš a jeho dvanásť spoločníkov jedli – zostávala neistá, dvaja talianski archeológovia sa to nedávno pokúsili zmapovať.  „Vychádzali sme z historických predpokladov, že Ježiš bol Žid, takže sa určite riadil tým, ktoré jedlá boli povolené a ktoré zakázané,“ tvrdia výskumníci Generoso Urciuoli a Marta Berognová.  Skúmaním historických prameňov a malieb v katakombách z tretieho storočia n. l. sa im podarilo zrekonštruovať stravovacie návyky v Palestíne pred 2000 rokmi. A výsledný obraz sa dosť líši od tradičného zobrazenie Poslednej večere, ktorú na svojej maľbe zachytil napríklad slávny Leonardo Da Vinci.

Jedlo sa poležiačky a na zemi

V prvom rade, pri večeri sa nesedelo pri obdĺžnikovom stole. „V tom čase sa v Palestíne jedlo ukladalo na nízke stoly a hostia jedli v ležiacej polohe na podlahových vankúšoch a kobercoch,“ tvrdí Urciuoli. Taniere, misy a poháre boli pravdepodobne vyrobené z kameňa. Dôkazy o kamenných nádobách z 1. storočia n. l. sa našli na mnohých miestach v okolí Jeruzalema a Galiley. „Židia, ktorí dodržiavali pravidlá čistoty, používali kamenné nádoby, pretože sa na nich nedržali nečistoty,“ domnieva sa Urciuoli. „Ďalšou možnosťou je používanie jemnej červenej keramiky terra sigillata, ktorá bola v tom čase populárna.“

Usadenie hostí okolo stola sa riadilo presnými pravidlami a najdôležitejší boli tí, ktorí boli napravo a naľavo od hostiteľa, resp. hlavého hosťa. „Verše z Jánových evanjelií naznačujú, že Judáš bol veľmi blízko Ježiša, pravdepodobne hneď po jeho ľavici, lebo si namáčal chlieb do Ježišovho taniera podľa zvyku deliť sa o jedlo zo spoločnej misy.“ Poslednú večeru odborníci zrekonštruovali aj vďaka dvom ďalších hostinám spomínaným v Novom zákone – svadbe v Káne Galilejskej, kde sa udial zázrak premeny vody na víno, a Herodesovej hostiny, ktorá sa skončila sťatím Jána Krstiteľa. „Svadba v Káne nám umožnila pochopiť židovské náboženské stravovacie zákony, známe ako kašrut, ktoré stanovovali, aké potraviny sa môžu a nemôžu jesť a ako sa musia pripravovať. Na druhej strane Herodesova hostina nám umožnila analyzovať rímske kulinárske vplyvy v Jeruzaleme.“

Základom bol nekvasený chlieb

Podľa Markovho evanjelia sa Ježiš pripravoval na poslednú večeru „v prvý deň Nekvasených chlebov, keď obetovali veľkonočného baránka“. Ide o významený židovský sviatok Pesach, keď si Židia pripomínajú oslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva. Počas Pesachu sa nemôže jesť nič kysnuté, pretože Izraeliti odchádzali z Egypta v chvate a nestihlo im vykysnúť cesto na pečenie chleba. Na cestu si preto vzali len nevykysnuté cesto, z ktorého piekli placky. Kristus i ostatní na poslednej večeri preto s najväčšou pravdepodobnosťou konzumovali práve nekvasený chlieb, nazývaný aj maces. Sviatok sa konal začiatkom jari, takže na stole sa ešte nemohlo objaviť čerstvé ovocie. Takmer určite tam však bolo ovocie sušené, teda sušené figy a datle a aj orechy. Ďalším jedlom bol zrejme šolet, pomaly varený pokrm z fazule, ktorý vznikol v starovekej Judei.  Ďalšími zložkami bol yzop, bylinka podobná mäte, ale aj horké byliny ako divoká čakanka. Dôkazom rímskeho vplyvu zasa bol garum, druh fermentovanej rybej omáčky, ktorá sa podávala aj na spomínanej svadbe v Káne Galilejskej i na Herodesovej hostine. „Horké bylinky sú typické pre Pesach,  šolet sa konzumuje počas slávností, zatiaľ čo yzop sa jedával na dennej báze. Takže takmer s určitosťou sa toto všetko objavilo aj na poslednej večeri,“ vysvetľuje Urciuoli.

Jahniatko – pokrm alebo symbol? 

Jedným zo sporných bodov však je, či sa pri poslednej večeri objavilo aj jahňacie mäso, keďže na sviatok Paschy sa jahniatka rituálne obetúvali a potom jedli. Evanjelium podľa Marka naznačuje, že áno, Jánovo evanjelium však tvrdí, že Ježiš zomrel presne v okamihu zabíjania baránkov, čím symbolicky spája obe udalosti a robí zo samotného Ježiša obetného baránka. Jeho tvrdenia podporila aj katolícka cirkev prostredníctvom predchádzajúceho pápeža Benedikta XVI. ktorý tiež vyslovil teóriu, že Posledná večera sa konala ešte pred rituálnym obetovaním jahniat, a teda jahňacie mäso sa na stôl nedostalo.